Na umenie (koniec koncov ako na všetko) vytvorené ženami sa dá pozerať z rôznych uhlov. Môžeme tvrdiť, že takéto rámcovanie je zbytočné, veď umenie je len „dobré“ a „zlé“ a rod autora či autorky v jeho kvalite nehrá žiadnu rolu. Alebo naopak: môžeme „ženské“ umenie vydeliť a porovnávať ho s tým „mužským“. A môžeme ísť (a aj sme išli) úplne inou cestou – rozprávať návštevníkovi galérie príbehy žien, ktoré tvorili, počítať prekážky a zranenia, ktoré ich na ceste stretli, a to všetko v kontexte doby, v ktorej sa to dialo.
Naše pátranie po ženách v slovenskej ilustrácii odštartoval naoko banálny rozhovor s Irenou Tarasovou pri výbere jej diel na samostatnú výstavu. Rozkladali sme po stole desiatky obrázkov – všetky tie krásne knižky pre malé deti: Už ho vezú od Ľudmily Podjavorinskej či O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť od Kláry Jarunkovej a aj Kufrík od Libuše Friedovej.
A zrazu spomedzi nich vypadla sýta modrastá koláž, zložená z desiatok drobných prvkov, zasekaných do seba. Čakanie na Godota od Samuela Becketta z roku 1966. „To ani nevieme, že ste ilustrovali.“ Hodila rukou. „Veď to ani nevyšilo. To je voľná tvorba. Nikdy by mi to nedali robiť. Také knihy ,vtedy‘ nedostávali ilustrovať ženy.“
Nerovnosti sú často ukryté v drobnostiach, v stereotypoch a hierarchiách. Vo zvykoch, prenášaných z generácie na generáciu často tak nenápadne, že ich po čase prijmeme za svoje a nezamýšľame sa nad tým, či sú spravodlivé alebo dobré. Naša výstava provokuje, odlupuje nánosy doby.
Diela, ktoré sú svojou kvalitou na špici ilustrátorského sveta 60. – 70. rokov dvadsiateho storočia, nielen dávame do rámov a vešiame na steny, ale skúmame aj to, aké dobré, aké kvalitné museli byť ženy, ktoré ich vytvorili, aby získali priestor, kde bude všetkým jasné, že nie sú len okrasou, ornamentom, tou príponou „-ová“, čo nestojí sama, ale vždy je k niekomu prilepená.
Tie originály ilustrácií z kníh stojí za to vidieť. Príďte sa pozrieť do Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne. Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Jarmila Čihánková sa na prelome 50. a 60. rokov sa stala jednou z členiek tzv. Skupiny Štyri (Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková, Tamara Klimová, Viera Kraicová) – prvej slovenskej ženskej výtvarnej skupiny s jasným manifestom a umeleckým programom.
Patrí k protagonistkám neokonštruktivistických tendencií v slovenskej výtvarnej tvorbe. Ilustrovala napríklad Tri básne Jevgenija Jevtušenka (1963), Robinsonku Marie Majerovej (1963) či Stopu na asfalte Eleonóry Gašparovej (1964).
Viera Kraicová je jednou z najvýznamnejších slovenských výtvarníčok dvadsiateho storočia. Tiež patrila do Skupiny Štyri, ktorú s ďalšími výtvarníčkami založila v roku 1959. Ilustrácii sa venovala systematicky od polovice 50. až do 80. rokov a založila ju na sile farebného výrazu, lapidárneho až primitivizujúceho zjednodušenia tvarov a dramatickej štylizácie. Jej diela sú napríklad súčasťou Babičky Boženy Němcovej (1965), Čakanky Ľudmily Podjavorinskej (1972) či Ovídiových Premien (1969).
Anastázia Miertušová sa venovala maľbe, úžitkovej grafike i geometricky nefiguratívnej plastike. Vytvorila ilustrácie k desiatkam kníh, najmä pre dospelých čitateľov – najčastejšie vo forme koláží. Spájala a tvarovala rôzne materiály tak, že jej knižné diela často pôsobia doslova konštruktivisticky. Nájdeme ich napríklad v Noci v Lisabone či v Troch kamarátoch Ericha Mariu Remarquea (1966), v Skúške vodou Gunnara Ekelöfa (1971) aj v Zrkadle tieňov Valerija Briusova (1978).
Naďa Rappensbergerová-Jankovičová je rovnako ilustrátorkou ako voľnou grafičkou. V roku 1969 viedla skupinu Graphic Art. Vytvorila ilustrácie pre viac než 200 kníh pre deti a aj pre dospelých. Jej tvorba sa prelína: tá „voľná“ výrazne ovplyvňuje „tú ilustračnú“. Často na seba vrství momentky tenkou, vlásočnicovou kresbou. Z jej kníh môžeme vybrať Spievajúce drevo Helena od Eleonóry Gašparovej (1967), Požičiate nám manžela? od Grahama Greena (1969) či Miesto určenia neznáme od Agathy Christie (1972).
Agneša Sigetová debutovala v roku 1966 v Galérii mladých, ale po roku 1971 vystavovala málo a tým viac ilustrovala. Aj tam – v knižkách – však bola expresívna až sugestívna, experimentovala s technikou, skúšala nové výrazové možnosti, ako napríklad fotokoláž. Nájdeme ju napríklad v básňach Edith Södergranovej Jesenná lýra (1969) či v Troch knihách nepokoja Miroslava Válka (1967) alebo aj v Strašidlách na dobrú noc od Alfreda Hitchcocka (1968).
Irena Tarasová síce na VŠVU skončila monumentálnu maľbu, ale – či už ako ilustrátorka, alebo vo voľnej tvorbe – pracovala najmä s kolážou. Kúsky papiera, látok či čipiek, sa stali prostriedkami pre vyjadrenie emócií pre to, aby sa dostala čo najbližšie k „svojim“ postavám. Z jej diel si okrem kultového Už ho vezú od Ľudmily Podjavorinskej (1965) pripomeňme Ňuňa je sama doma od Nataše Tanskej (1969), z kníh pre dospelých Janu Eyrovú od Charlotte Brontëovej (1968).
Blanka Votavová sa venovala ilustrácii, voľnej grafike, kresbe aj art protisu. V jej portfóliu nájdeme viac než päťdesiatku kníh, prevažne pre menšie deti. Množstvo z nich je inšpirovaných ľudovou ornamentikou z rôznych kútov Slovenska.
Jej pokojné, tlmené, až meditatívne diela, môžeme nájsť v Modrobielom svete Márie Topoľskej (1974), v knihe Ako dočiahneme slnce Štefana Žáryho (1979) aj Štvornohý námorník od Benna Pludru (1964) alebo vo Veľkej novine o malom chlapcovi od Octava Pancu-Iaşi (1967).
